*Všetky tabuľky, grafy a obrázky, ktoré sú súčasťou článku, nájdete v priloženom 
PDF súbore na konci štúdie.

Úvod

Huby ako jednobunkové až viacbunkové organizmy sú stabilnou zložkou každej biocenózy. Sú heterotrofné, na svoju výživu potrebujú organické látky rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Podľa spôsobu získavania živín je možné huby deliť na: saprofytické, symbiotické a parazitické (fakultatívne a striktné parazity). Z viac ako stotisíc opísaných  druhov je približne 80 % mikroskopických húb. Z tohto počtu je viac ako sto druhov známych ako agensy vyvolávajúce ľudské a zvieracie mykózy a niekoľko sto ďalších predstavuje podmienené  patogény. Mnohé mikromycéty, donedávna považované za komenzálne či saprofytické, sú schopné za určitých podmienok (napríklad na alterovanom teréne, v imunosupresii) vyvolávať často závažné ochorenia človeka a zvierat.

Mycetizmy

Mycetizmy sú alimentárne otravy následkom požitia plodníc vyšších húb (napríklad muchotrávka zelená, muchotrávka tigrovaná, kapucňovka okrovohnedastá, závojenka olovová). Otravy hubami sa vyskytujú predovšetkým v čase od augusta do októbra. Klinicky sa konzumácia jedovatých húb môže prejaviť rôznymi symptómami: nevoľnosťou, vracaním, kŕčovitou bolesťou brucha, hnačkou. V ojedinelých prípadoch môže dôjsť až k zlyhaniu pečene vyžadujúcemu  transplantáciu (1, 2). Pri podozrení na otravu hubami je potrebné okamžite vyhľadať alebo privolať lekársku pomoc. Terapeuticky cenné je presné zistenie času, ktorý uplynul od požitia huby. Prvé dyspeptické príznaky sa objavujú zvyčajne po 4 až 24 hodinách od požitia, napríklad muchotrávky  zelenej (obrázok 1), ktorá je najčastejšou príčinou mycetizmu (1).

Celá plodnica obsahuje zmes peptidických jedov, ktoré sa delia na dve skupiny: falotoxíny a amatoxíny. Z toxikologického hľadiska sú významnejšie amatoxíny. Falotoxíny sa buď odbúrajú v tráviacom trakte pôsobením  žalúdočnej  kyseliny, alebo sa vôbec nevstrebú do krvi. Amatoxíny  sú termostabilné a neodbúrajú sa ani varom. Letálna dávka je veľmi nízka – 0,1 mg/kg hmotnosti dospelého človeka. Tieto toxíny sa rýchlo absorbujú z tráviaceho traktu, takmer 60 % absorbovaného toxínu sa vylučuje do žlče a prechádza cez enterohepatálny obeh. Toxín sa absorbuje hepatocytmi, inhibuje RNA polymerázu  II a prerušuje syntézu mRNA štruktúrnych proteínov, čo vedie k celulárnej  nekróze (1, 3). K počiatočným príznakom patrí únava, žalúdočná nevoľnosť, závraty, bolesti hlavy, pocity chladu až mrazenia. Nevoľnosť sa stupňuje, nastupujú bolesti žalúdka sprevádzané silným vracaním a hnačkami. To vedie k dehydratácii organizmu  až obehovému zlyhaniu, čo hlavne u detí môže byť bezprostrednou príčinou smrti. Po tejto fáze zvyčajne môže dôjsť ku zdanlivému zlepšeniu. V ďalšej fáze dochádza k zlyhaniu pečene, obličiek, multiorgánovému zlyhaniu až smrti. Toxíny muchotrávky zelenej môžu poškodiť až usmrtiť plod tehotnej ženy, pretože prestupujú placentárnou  bariérou a vylučujú sa aj do materského mlieka (4). Základom terapeutického úspechu je dôkladné a čo najrýchlejšie odstránenie jedovatých húb z tráviaceho traktu − opakované výplachy žalúdka, podanie aktívneho uhlia, preháňadiel, primeraná hydratácia, forsírovaná diuréza, podávanie penicilínu G (prípadne ceftazidímu) a antidot (napríklad N-acetylcysteín a Silybum). Pestrec mariánsky − Silybum marianum, je rastlina pripomínajúca bodliak, schopná regenerovať tkanivo pečene a obnovovať  jej správnu funkciu. Za liečivé účinky sú zodpovedné flavolignany, ktoré sa súhrnne nazývajú silymarín. Flavolignany sú schopné inhibovať väzbu alfa-amanitínu na hepatocyty. Okrem toho podporujú regeneráciu poškodených pečeňových buniek a pôsobia ako silné antioxidanty. Ďalšou látkou používanou pri liečbe otravy amatoxínom je antioxidant cimetidín − inhibítor cytochrómu  P450. Zvyčajne sa podáva spolu s penicilínom  G. V liečbe sa tiež používa vitamín C, ktorý inhibuje peroxidáciu lipidov a slúži ako protektor hepatocytov  (1, 2, 3). Mimotelovú  eliminačnú  liečbu pri neskorom príchode  chorého do zdravotníckeho zariadenia treba začať do 24 – 48 hodín po akútnej otrave. Pri začínajúcej hepatálnej kóme sa odporúča použiť aj plazmaferézu (5). Otravy nejedovatými hubami (rozkladajúcimi sa napríklad pri zlom skladovaní) sa prejavujú dyspeptickými ťažkosťami, ktoré obyčajne vznikajú do 4 hodín od požitia. V štádiu dyspeptických príznakov hrozí najväčšie nebezpečenstvo z dehydratácie organizmu. Tá môže zapríčiniť hypotenziu, cyanózu až anúriu. Podľa Národného toxikologického informačného centra SR tvoria otravy hubami približne 4,5 % zo všetkých hlásených intoxikácií. Vďaka laboratórnym diagnostickým metódam  (mikroskopické mykologické vyšetrenie obsahu gastrointestinálneho  traktu – zvratky, stolica alebo zbytky húb, vyšetrenie RIA – rádioimunoanalýza zo séra alebo moču na dôkaz prítomnosti toxínu, chemicko-toxikologické, hematologicko-hemokoagulačné, prípadne biochemické vyšetrenie, napríklad koagulačné  faktory, fibrinogén,  bilirubín, elektrolytová analýza), novým možnostiam  liečby, ako aj lepšiemu poznaniu zloženia toxínov a mechanizmu  ich účinku na ľudský organizmus podstatne klesla úmrtnosť  pri intoxikáciách  hubami  (5). Prognóza  otravy závisí od množstva požitých jedovatých húb a včasnosti začatia účinnej terapie. Na otravy hubami sú vo všeobecnosti citlivejšie deti než dospelí.

Mykotoxikózy

Niektoré mikroskopické huby sú schopné  produkovať látky – sekundárne metabolity, označované ako mykotoxíny. Prostredníctvom rastlinných produktov sa dostávajú do potravinového reťazca. V súčasnosti je štruktúry a ovplyvňujú životné bunkové procesy (proteosyntézu, syntézu nukleových  kyselín). Účinok mykotoxínov  sa líši podľa ich chemickej štruktúry, ako aj podľa špecifického pôsobenia  na cieľové miesta – bunky, bunkové  štruktúry alebo procesy  (8). Jeden  druh húb môže  produkovať rôzne mykotoxíny. Z hľadiska patologického účinku ich môžeme deliť na nefrotoxické, hepatotoxické, neurotoxické, dermatotoxické, genitotoxické a toxíny respiračného   traktu. Ochorenia sa môžu manifestovať ako akútne alebo chronické. Akútne mykotoxikózy sú vyvolané príjmom vysokých dávok toxínu/toxínov. Môžu spôsobiť poškodenie až deštrukciu pečene, obličiek, obehového, ako aj centrálneho  nervového  systému. V humánnej medicíne sú zriedkavosťou. Pri chronických ochoreniach ide o dlhodobý príjem  nízkych dávok toxínu/toxínov,  ktoré môžu mať teratogénny, mutagénny, karcinogénny účinok, prípadne toxicky ovplyvňujú  krvotvorbu.  Medzi najčastejšie  toxíny patria:  aflatoxíny, ochratoxíny, patulín, fuzáriové toxíny, citrinín a námeľové  alkaloidy. Najviac toxický je karcinogénny  aflatoxín B1, ktorý produkujú huby Aspergillus flavus, A. parasiticus. Z ďalších aflatoxínov sú to B2, G1 a G2, pričom ich toxicita aj mutagenita klesá v uvedenom poradí. K akútnym prejavom aflatoxikózy patria: nekróza hepatocytov, poruchy zrážanlivosti krvi, bolesti brucha, vracanie, kŕče, pľúcny  edém, letargia, kóma  až smrť. Chronické subletálne dávky majú nutričné a imunologické dôsledky, pričom všetky dávky majú kumulatívny účinok na riziko vzniku  rakoviny  (6, 9). Medzi producentov  sekundárnych metabolitov patria aj mnohé fuzáriá (napríklad F. sporotrichoides, F. verticillioides, F. poae), ktorých toxické izoláty produkujú napríklad trichotecény, zearalenón, fumonizíny. Tieto toxíny je možné nájsť aj v produktoch z cereálnych výrobkov, v krmovinách, pričom niektoré z nich spôsobujú ochorenie známe ako toxická alimentárna aleukia (T2 toxín) (10). Ochratoxíny produkujú niektoré kmene A. ochraceus (obrázok 2) a Penicillium spp., produkujú ich aj čierne aspergily, patulín druhy P. patulum, Aspergillus spp., Byssochlamys spp.

Nebezpečným  cudzopasníkom na raži, žite a trávach je huba kyjanička (napríklad Claviceps  purpurea). Kyjaničky spôsobujú  tzv. námeľ obsahujúci  ergotové alkaloidy, najmä ergotamíny (štruktúrne podobné LSD), ktoré sú vo väčších dávkach nebezpečné  a spôsobujú symptómy nazývané ergotizmus (hlavne u hovädzieho dobytka). Ergotizmus je jednou z najstarších známych ľudských mykotoxikóz. Pri vaskulárnej forme, označovanej  aj ako suchá gangréna, dominujú spazmy drobných ciev indukované ergotamín-ergokristín alkaloidmi. Medzi príznaky patrí olupovanie kože, strata periférnej citlivosti, opuchy. Opakované pôsobenie toxínu a väčšie dávky môžu viesť až k odumretiu akrálnych  tkanív (ušný boltec, nos, brada, prsty). K príznakom konvulzívneho ergotizmu patria svalové zášklby a kŕče, hnačka, parestézia, svrbenie, bolesti  hlavy, nevoľnosť, vracanie, halucinácie, potenie a horúčka, trvajúce po obdobie niekoľkých týždňov, až duševné poruchy vrátane psychózy spôsobenej nadmernou stimuláciou centrálneho nervového systému. Alkaloidy môžu počas laktácie prechádzať z matky na dieťa, čo spôsobuje ergotizmus aj u dojčiat. V stredoveku sa ochorenie  nazývalo oheň svätého Antonína  (11, 12).

Mykoalergie

Mykoalergie sú hypersenzitívne reakcie imunitného  systému na antigénnu  stimuláciu mykotickým alergénom, respektíve sú to stav y z precitlivenosti pri dlhodobej a opakovanej expozícii mikroskopickým hubám v domácom alebo pracovnom prostredí. Fungálne alergie môžu byť spôsobené časticami húb alebo ich metabolitmi (mykotoxíny, prchavé organické zlúčeniny – alkoholy, aldehydy, ketóny, aromatické, sírne zlúčeniny)  (6, 13). Účinok mikromycét  ako alergénov  závisí od množstva ich častíc vo vzduchu, koncentrácie  prchavých  látok, ktoré vylučujú, dĺžky pobytu človeka v takomto prostredí a tiež od jeho predispozícií a imunity. Mikromycéty sú prítomné takmer všade, pričom väčšina z nich sa ľahko šíri vzduchom. Častice húb väčšie ako 10 μm sa ľahko zachytia v horných dýchacích cestách a samočistiacim mechanizmom  sa odstránia z mak- roorganizmu. Čiastočky menšie  ako 3 μm sa zachytávajú v alveolách, kde sa fagocytujú,  potenciálne však môžu byť z alveol absorbované do krvného  riečiska. Mykoalergie  je možné  rozdeliť  z hľadiska vstupu alergénu do organizmu  na: inhalačné  (dýchacie  cesty), kontaktné (pri styku s kožou) a potravinové (vstupom cez gastrointestinálny trakt). Samotné  prejavy sú rôzne,  hlavne v oblasti dýchacích  ciest (upchatý nos, dráždenie nosnej sliznice, nádchy, dráždenie na kašeľ, sucho, bolesť v hrdle), na koži (vyrážka, podráždená  koža, pálenie, svrbenie), slzenie očí,  únava,  nevoľnosť, bolesť hlav y, závraty. Mnohokrát   tieto  prejav y súvisia  aj s problematikou  kvality vnútorného prostredia oby tných, administratívnych a iných budov  (vlhko, prašnosť, zlá ventilácia). Súhrn zdravotných  ťažkostí, nepríjemného pocitu až diskomfortu v súvislosti s pobytom v určitých budovách sa označuje ako tzv. syndróm  chorých budov – sick building  syndrome  (SBS) (6). Vláknité huby v uzavretých priestoroch sú zvlášť nebezpečné  pre ľudí s narušenou imunitou, chronickými ochoreniami, pre alergikov, dojčatá  a deti. Alergický potenciál majú napríklad hýfomycéty rodu Aspergillus, Penicillium, Cladosporium, Alternaria, Fusarium, niektoré bazídiomycéty, kvasinky, zygomycéty  rodu Mucor a Rhizopus (14). Mykotické  (fungálne, hubové)  antigény môžu stimulovať  produkciu  špecifických  protilátok IgE (tzv. I. typ alergickej reakcie) u atopických jedincov, čo spravidla zhoršuje klinický priebeh atopických ochorení: alergická sinusitída, bronchiálna astma alebo atopická dermatitída. Mikromycéty môžu tiež vyvolávať IgE nezávislé alergické reakcie: tvorbu imunokomplexov (III. typ), ako aj reakciu sprostredkovanú bunkami  (IV. typ). Či sa reakcia ľudského organizmu prejaví ako alergická bronchopulmonálna aspergilóza (ABPA),  alergická fungálna sínusitída (AFS − zápal prinosových dutín), alebo alergická dermatitída, závisí od jeho imunologického stavu, ako aj od expozície mykotickým antigénom. Diagnóza  alergických ochorení  vrátane mykoalergií je založená na klinických symptómoch  pacienta, na stanovení reakcie pacienta po jeho expozícii konkrétnemu antigénu (alergénu), na výsledkoch kožných testov a in vitro testov (napríklad RAST − rádioalergosorbent  test, využívajúci rádioimunoanalýzu na detekciu špecifických IgE protilátok v krvi) (15).

Mykózy

Mykózy sú choroby človeka alebo zvierat spôsobené najmä mikro- skopickými hubami. Predstavujú široké spektrum ochorení od superficiálnych infekcií postihujúcich vrchnú vrstvu kože stratum corneum  až po diseminované infekcie postihujúce mozog, srdce, pľúca, pečeň. Niektoré mykózy môžu byť signálom zníženia obranyschopnosti organizmu, roz- víjajúceho sa závažného zdravotného stavu pacienta alebo môžu komplikovať iné choroby  (16). K predisponujúcim  faktorom vzniku závažných fungálnych infekcií patrí neutropénia, chemoterapia, imunosupresívna terapia, liečba širokospektrálnymi antibiotikami, invazívne zákroky, polytrauma. Jedným z rizikových faktorov môžu byť aj kontaminované ruky ošetrujúceho personálu.
Mykotické infekcie sa vyskytujú vo všetkých svetových pásmach, postihujú  všetky rasy, ľudí každého  veku a pohlavia. Mykózy  klasifikujeme  podľa  virulencie  vyvolávateľa  infekcie, cesty získania a lokalizácie infekcie. Podľa virulencie vyvolávateľa mykotickej infekcie môžeme hovoriť oprimárne patogénnych  a opor túnnych hubách. Primárne patogény sú schopné  vyvolať infekciu aj u zdravého jedinca.  Oportúnne patogény  spôsobujú  infekcie hlavne u imunitne oslabených jedincov.  Primárne patogénne  huby sa vysky tujú často v presne definovaných geografických oblastiach (endemický výskyt), zatiaľ čo oportúnne patogény sa v ysky tujú ubikvitárne.  Podľa cesty získania infekcie môže ísť o exogénnu alebo endogénnu infekciu. Cesta vstupu exogénnych húb zahŕňa vdýchnutie  spór,  inokuláciu kutánne alebo perkutánne  (pri úraze, chirurgickom,  inštrumentálnom alebo inom  invazívnom  zákroku). Endogénna  infekcia vzniká predovšetkým z kolonizácie normálnou  flórou alebo reaktiváciou predošlej infekcie. Podľa  „hĺbky“, do ktorej zasahuje chorobný  proces, ako aj podľa stupňa poškodenia tkaniva a odpovede hostiteľského organizmu sa mykózy delia na: povrchové  a kožné (kutánne), subkutánne a orgánové (systémové). K povrchovým  mykózam patria superficiálne kolonizácie (bez tkanivovej odpovede) a superficiálne mykóz y (napríklad piedra – mikromycéty kolonizujú vlasy v podobe  uzlíkov, pityriasis versicolor – infekcia horných vrstiev epidermy stratum corneum, spolupôvodcom sú lipofilné kvasinky rodu Malassezia). Kutánne a mukokutánne infekcie sú charakteristické poškodením, ktoré je spôsobené  proliferáciou húb v keratínových tkanivách – koža, nechty, vlasy, ochlpenie  (dermatomykózy, onychomykózy, dermatof ytózy). Patria sem aj infekcie  očí, sínusov, orofaryngu, vagíny a vonkajšieho  ušného  kanála. Pri týchto  infekciách je možné  sledovať imunitnú  odpoveď  (11). Subkutánne  infekcie predstavujú  heterogénnu  skupinu ochorení, ktoré sú spôsobené širokým spektrom taxonomicky rozdielnych húb. Intenzita tkanivového poškodenia je rôzna a často závisí od imunitného stavu postihnutého organizmu.
Spektrum infekcií zahŕňa: chromoblastomykózy, feohýfomykózy, hyalohýfomykózy, sporotrichózy a mycetómy (11, 17). Pôvodcom sú najmä saprofytické vláknité huby, vyskytujúce sa bežne v pôde, prachu, na rozkladajúcich sa rastlinných zvyškoch, dreve. Ochorenie vzniká najčastejšie po traumatickej inokulácii. Infekčný proces postihuje predovšetkým podkožie a šíri sa len pomaly, často ide o chronické infekcie. Orgánové (systémové) mykotické infekcie sú život ohrozujúce  infekčné komplikácie,  ktoré sa stali v posledných desaťročiach významnou príčinou morbidity a mortality. Pri týchto infekciách môže patogén diseminovať z jedného orgánu do druhého. Najohrozenejšou  skupinou pacientov  sú imunosuprimované osoby, u ktorých  riziko vzniku, vážneho  priebehu  a prípadnej  letality stúpa s prehĺbením  deficitu ich imunitných  funkcií. V minulosti sa spájali takmer výlučne s populáciou hematoonkologických pacientov (18). V súčas- nosti je táto problematika  aktuálna  aj v iných rizikových skupinách, v ktorých sa práve podmienene  patogénne huby stali vážnou hrozbou. Sú to najmä pacienti na jednotkách  intenzívnej starostlivosti, anestéziologických,  chirurgických, interných, ale aj ďalších oddeleniach. Podľa Metodického listu MZ SR 2005 (19) sa k systémovým  mykózam zaraďujú: fungémie (mykotické infekcie krvného prúdu), fungiúrie (mykotické infekcie uropoetického systému), orgánové infekcie (hepatosplenická forma), pulmonálne  infekcie (lokálna invazívna forma, mycetóm pľúc), infekcie centrálneho nervového systému, invazívna sinusitída (rinocerebrálna forma) alebo chronická diseminovaná forma. Poznanie rizikových, predisponujúcich  faktorov umožňuje  predpokladať etiológiu, a tým lepšie cieliť diagnostické  a terapeutické  úsilie (18). Diagnostika  mykóz a najmä invazívnych mykóz je interdisciplinárny proces, ktorý vyžaduje spoluprácu viacerých odborností. Opiera sa o dostupné mikrobiologické, sérologické, histologické, rádiologické a biochemické metódy. Stručný prehľad diagnostických metód je uvedený v tabuľke 1.

Záver

Mikroskopické huby sa vyskytujú vo všetkých biotopoch (pôda, voda, vzduch). Pôda, ktorá vytvára mikromycétam  veľmi dobré existenčné podmienky (dostatok tepla, vlhkosti, organických  látok a chráni ich pred slnečným žiarením), je považovaná za ich prirodzený biotop. V porovnaní s pôdou sa v oveľa menšom množstve nachádzajú aj vo vode. Vo vzduchu sú prítomné najmä vo forme spór. Huby vďaka svojej metabolickej aktivite našli uplatnenie aj v mnohých výrobných postupoch a odvetviach:

• potravinársky priemysel – výroba syra, mliečnych produktov, chleba, alkoholických nápojov,
• chemický priemysel, biotechnológie – pri výrobe organických kyselín, enzýmov, vitamínov, hormónov, rastových látok,
• farmaceutický priemysel – výroba antibiotík, najmä penicilínu (P. chrysogenum),
• poľnohospodárstvo – v boji proti škodlivému hmyzu a parazitom
• kultúrnych rastlín,
• v environmentálnych biotechnológiách  – v biologickej degradácii odpadov (21).

Okrem spomínaného  využitia sú mnohé pôvodcom  často závažných ochorení človeka, ale aj zvierat.

Centers for Disease Control and Prevention – CDC‘s vedie skupinu, tzv. Mycotic Disease Branch (MDB), zameranú na prevenciu a kontrolu fungálnych infekcií nielen v USA, ale aj na medzinárodnej úrovni prostredníctvom epidemiologických a mikrobiologických štúdií umožňujúcich  zlepšenie diagnostiky, liečby, prevencie a kontroly mykotických ochorení.

Hlavnými cieľmi sú:

• rozvíjanie metód umožňujúcich  včasnú diagnostiku,
• sledovanie geografickej distribúcie environmentálnych mykotických ochorení,
• určenie vplyvu klimatických podmienok a klimatických zmien na tieto ochorenia,
• identifikovanie osôb s vysokým rizikom infekcie so zameraním sa na preventívne stratégie,
• zabezpečovanie  vzdelávania poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti, ako aj zvyšovanie povedomia  verejnosti o možnostiach prevencie a liečby týchto ochorení (22).

Literatúra
1. Chen WCh, Kassi M, Saeed U, et al. A Rare Case of Amatoxin Poisoning in the State of Texas. Case Rep Gastroenterol. 2012;6(2)350–357.
2. Gok F, Topal A, Hacibeyoglu G, et al. Fulminant Liver Failure Due to Amanita Phalloides Toxicity Treated with Emergent Liver Transplantation. Eur J Gen Med. 2015. 12(3):244–248.
3. Roberts DM, Hall MJ, Falkland MM, et al. Amanita phalloides poisoning and treatment with silibinin in the Australian Capital Territory and New South Wales. Med J Aust. 2013;198(1):43–47.
4. Santi L, Maggioli C, Mastroroberto M, et al. Acute Liver Failure Caused by Amanita phalloides Poisoning. Int. J. of Hepatology. 2012;2012:1–6.
5. Plačková S, Cagáňová B, Kresánek J. Diferenciálna diagnostika otráv hubami na základe mykologickej analýzy [online]. Bratislava: Národné toxikologické informačné centrum, KPLaT, FNsP Bratislava; 2009: 1. Available from: <http://www.vzbb.sk/sk/aktuality/spravy/dokumenty/32_plackova.pdf>.
6. Mihinová D, Piecková E. Sekundárne metabolity mikromyciet mykotoxíny a ich biologické účinky. Lek Obz. 2011;60(1):40–45.
7. Bennett JW, Klich M. Mycotoxins. Clin Microbiol Rev. 2003;16(3):497–516.
8. Mykotoxíny a mykoalergie [online]. Available from:<http://uniba.sk/fileadmin/prif/envi/kpe/environ_mikrobiologia/04.pdf>

9. Williams JH, Phillips TD, Jolly PE, et al. Human aflatoxicosis in developing countries: a review of toxicology, exposure, potential health consequences, and interventions. Am J Clin Nutr. 2004;80(5):1106–1122
10. Remža J, Bíreš J, Matúšová M, et al. Official controls of foodstuffs – contamination of cereals
by mycotoxins of the genus Fusarium and ochratoxin A. Potravinárstvo. 2011;5(2):63–66.
11. Anaissie EJ, McGinnis MR, Pfaller MA. Clinical Mycology. USA: Elsevier Science; 2003: 67–77. 12. Eadie MJ. Convulsive ergotism: epidemics of the serotonin syndrome? Lancet Neurol. 2003;2(7):429–34.
13. Lisalová M. Lexikón lekárskej mykológie. Bratislava: HPL SERVIS; 2014: 11.
14. Pospíšilová S. Toxiny a sekundárni metabolity hub v potravinách. Kroměříž: Bakalářska práce, Univerzita T. Bati ve Zlíne, Fakulta technologická; 2011.
15. Bogacka E, Jahnz-Rózyk K. Allergy to fungal antigens. Pol Merkur Lekarski. 2003;14(83):381–4.
16. Volleková A, Baroňáková A. Superficiálne mykózy. Via pract. 2005;2(3):129–133.
17. Hoog de GS, Guarro J, Gene J, et al. Atlas of Clinical Fungi. 2nd ed. Spain, The Netherlands: 2000: 1126.
18. Drgoňa Ľ. Infekčné komplikácie onkologických pacientov – vybrané kapitoly. Bratislava: Univerzita
Komenského; 2013: 24–34.
19. Diagnostika a liečba systémových mykóz. Metodický list Ústrednej komisie racionálnej farmakoterapie a liekovej politiky MZ SR 2005. 2005;9(3–4):1–8.
20. Alexander BD, Pfaller A. Contemporary Tools for the Diagnosis and Management of Invasive
Mycoses. Clin Infect Dis. 2006;Suppl.1(43):15–27.
21. Gáper J. Funkcie húb v ekosystémoch a ich význam pre človeka [online]. Huby – Enviromagazín. Available from: <http://www.enviromagazin.sk/enviro6_2/funkcie22.html>.
22. Centers for Disease Control and Prevention – CDC 24/7 [online]. Fungal Diseases. 2016.
Available from: <http://www.cdc.gov/ncezid/dfwed/mycotics/>.